Lekcia číslo 1: Vrana si sedí na strome a celé dni nič nerobí. Zajac uvidí vranu a pýta sa jej:"Možem tiež sediet ako ty a celé dni nič nerobit?" "Samozrejme prečo nie" odpovie mu vrana. A tak si zajac sadol na zem pod vranu a oddychoval. Z ničoho nič sa objavila liška, skočila na zajaca a zožrala ho. Manažérska lekcia: Aby si mohol len tak sediet a nič nerobit, musíš sediet velmi, velmi vysoko..
Dnes je to 6 týdnů úplně bez cukru. Přestala jsem jíst maso, mléčné výrobky i mouku. Žádný kafe! Změna na těle je fantastická! Cítím se skvěle. Žádný alkohol! Držím zdravou dietu, která je kompletně veganská, bez glutamátů, kofeinu a cukru. Cvičím 2 hodiny denně! Zhubla jsem 15 kg špeku a nabrala svaly!!!
Nevím, čí to je status, ale jsem na toho člověka tak hrdá, že jsem se rozhodla to zkopírovat a sdílet.
Veríš na život po pôrode
V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Spýtalo sa jedno druhého:
“Veríš v život po pôrode?”
Druhé dieťa odpovie: “Samozrejme, prečo? Musí byť niečo po pôrode. Možno sa tu len pripravujeme na niečo, čo príde neskôr.”
“Nezmysel,” hovorí druhé dieťa. “Po pôrode nie je žiaden život. Čo by to bol za život?”
“Neviem, ale možnože tam bude viac svetla, než tu. Možno budeme môcť chodiť našimi nohami a jesť našimi ústami.”
Druhé dieťa odpovedá: “No to je ale nezmysel! Chodiť sa nedá. A jesť ústami? To je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený – pupočná šnúra je už teraz príliš krátka.”
“Ja si myslím, že tam niečo je a možno je to úplne inakšie, než je to tu.”
Druhé odpovedá: “Nikto sa odtiaľ nikdy nevrátil. Pôrod je koniec života a potom už nie je nič viac, než temnota a úzkosť. Nevedie to nikam.”
“No ja neviem,” hovorí prvé dieťa, “ale myslím si, že určite budeme vidieť matku a ona sa o nás postará.”
“Matka?? Ty veríš na matku? A kde je teraz?”
“Ona je všade okolo nás. V nej žijeme. Bez nej by nebol tento svet.”
“Nemôžem ju vidieť, takže je celkom nelogické myslieť si, že existuje.”
Prvé dieťa k tomu povedalo: “No ale niekedy, keď sme ticho, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť ako hladká náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom!”
Je možné oplodniť ženu v behu? Nie je! Je totiž vedecky dokázané, že muž so stiahnutými nohavicami vyvynie dvakrát menšiu rýchlosť ako žena zo zdvihnutou sukňou.
Predstavte si, že vám každé ráno dá banka na účet osemdesiatšesť tisíc štyristo eur. Musíte len dodržať dve podmienky. Prvá je, že čo ste cez deň neminuli, na konci dňa z účtu zmizne. Nemôžete klamať, nemôžete tú sumu previesť na iný účet, môžete ju iba minúť, ale každé ráno, keď sa zobudíte, máte otvorený nový účet s ďalšími osemdesiatšesť tisíc štyristo eurami na nový deň.
Druhá podmienka je, že banka môže túto „hru“ prerušiť bez varovania; v hociktorú chvíľu vám môže povedať, že je koniec, že účet sa ruší a iný už nebude. Čo urobíte?
Podľa mňa miniete každé euro pre svoje potešenie a na darčeky pre ľudí, ktorých máte radi. Použijete každé euro vlastne na to, aby ste vniesli šťastie do svojho života a do života tých, korí vás obklopujú.
Táto zázračná banka skutočne jestvuje a má ju každý z nás: je to čas. Každé ráno, keď sa zobudíme, dostávame darom od Boha osemdesiatšesť tisíc štyristo sekúnd života na ten deň, a keď večer zaspíme, do druhého dňa si nič neprenesieme.
Čo sme v ten deň nezažili, a neurobili je stratené. Každé ráno sa začína tento zázrak odznova. Platí však aj druhá podmienka: život sa môže hocikedy zastaviť… Tak teda čo spravíme s našimi každodennými osemdesiatšesť tisíc štyristo sekundami? Záleží len a len od nás..
Jedného dňa učiteľka napísala na tabuľu nasledovné.....
9x1=7
9x2=18
9x3=27
9x4=36
9x5=45
9x6=54
9x7=63
9x8=72
9x9=81
9x10=90
Keď skončila, pozrela sa na žiakov a VŠETCI sa smiali, pretože PRVÝ príklad bol zle vypočítaný.
Učiteľka povedala:
Ten prvý príklad som napísala zle NASCHVÁL, pretože som vás chcela NAUČIŤ niečo veľmi DÔLEŽITÉ..
Je to na to aby ste vedeli ako vás bude brať celý svet...
Vidíte, že 9 krát som napísala výsledok SPRÁVNE a nikto ste ma za to nepochválili no VŠETCI ste sa smiali a kritizovali ma kvôli JEDNEJ chybe, ktorú som urobila...
Svet vždy bude čakať na chybu, ktorú urobíš a málokedy si všimne milióny správnych vecí, ktoré robíš. Preto si nerob veľkú hlavu z toho keď urobíš chybu
Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine Nemal už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom. Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier. Jeho syna to stále viac a viac hnevalo. Až jedného dňa povedal: „Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. “ Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal. Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. „Čo to robíš, Zlatko?“ spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec. Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal: „To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem,“ usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci. Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť. Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.
Interpunkce ve větách:
Tvoje stará pila leží ve sklepě.
Tvoje stará pila, leží ve sklepě.
Popravit, nelze udělit milost.
Popravit nelze, udělit milost.
A ještě konkurz na sekretářku:
Co zas chcete, pane řediteli?
Co, zas chcete, pane řediteli?
Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať na husliach, bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove skladby. V tom čase, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce ľudí. Po troch minútach od prvých tónov prešiel okolo muž v strednom veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár, nejaká žena mu hodila peniaze do škatuľky a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel o stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa ponáhľal do práce. Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec ,matka ho ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo na muzikanta. Nakoniec matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale stále sa obzeralo.Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho,aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho, nikto si to nevšimol. Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu lístka 100 dolárov. Inkognito hru Joshuu Bella na stanici metra zorganizoval denník Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie znelo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste v nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju. Rozpoznáme aj v neadekvátnych súvislostiach talent? Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme chvíľku zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov hrajúceho jednu z najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká? No čo poviete nie je to v tejto uponáhľanej dobe naozaj tak?
Na smrteľnej posteli si Alexander Veľký zavolal svoju armádu a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania: „1. Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári. 2. Celé moje nazhromaždené bohatstvo – peniaze, zlato, drahé kamene, nech sú rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu. 3. Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli.“ Jeden z jeho generálov, ktorý bol prekvapený týmto neobvyklým posledným prianím, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie. A on mu povedal: „Chcem, aby najlepší lekári niesli moju truhlu na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdravovať… Chcem, aby cesta, vedúca k cintorínu, bola obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo, získané na zemi – zostane na zemi… Chcem, aby – keď ma ponesú – sa moje ruky kývali voľne vo vetre a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali – a to je ČAS. Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo. ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromaždiť mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času. Takže, keď sa rozhodneme venovať niekomu svoj čas, darovali sme mu vlastne časť svojho života, ktorú si už nemôžeme nikdy vziať späť. Náš čas je náš život! Najlepší darček, ktorý môžete dať Vašej rodine a priateľom, je Váš čas.
