Reklama:

Novinár spovedá rabína pri Múre nárekov:

"Rabi, ako často sa sem k Múru chodíte modliť?"

Rabín: "Dvakrát denne."

Novinár: "A za čo sa modlíte?"

Rabín: "Aby sa ľudia prestali nenávidieť, aby neboli vojny, aby si ľudia pomáhali a mali sa radi."

Novinár: "To sú samé krásne veci. Ako dlho už sa takto každodenne pri Múre modlíte? "

Rabín: "Päťdesiat rokov."

Novinár: "Päťdesiat rokov !!! To je neuveriteľné. A aký máte pocit, keď vidíte svet okolo seba? "

Rabín: "Mám pocit, akoby som hovoril do steny."

Štandardizovaný rozchod koľají na železniciach v USA činí 1435 mm (4 stopy a 8,5 palca). To je ale neobyčajne divná hodnota. Prečo je rozchod práve toľko? No pretože tak stavali železnice v Anglicku a železnice v USA stavali emigranti z Anglicka.

 

Prečo to Angličania stavali práve tak? Pretože prvé železnice boli postavené ľuďmi, ktorí predtým stavali električkovej trate a tie mali taký rozchod.

 

A prečo tí použili taký rozchod? Pretože ľudia, ktorí stavali električkové vozy, na to použili rovnaké nástroje ako pri stavbe kočov, ktoré mali taký rozostup kolies.

 

Fajn! A prečo teda mali koče zrovna taký divný rozostup kolies? No pretože keby skúsili urobiť kočiar s iným rozostupom, tak by sa kolesá na starých cestách v Anglicku mohla ľahko zlomiť, pretože na nich boli vyjazdené koľaje práve tohto rozstupu.

 

A kto postavil tie staré cesty s koľajami? Prvý dlhé cesty v Európe (a Anglicku) postavili v Rímskom impériu pre legionárov. Od tej doby sa používajú.

 

A koľaje? Pôvodné koľaje, ktoré každý rešpektuje zo strachu zo zničenia kočiarov, boli vyjdenie rímskymi vojnovými vozy. Od doby, kedy boli vozidlá stavané pre Rímske impérium, mali všetky podobný rozostup kolies.

 

Tak sme sa konečne dopracovali k odpovedi na pôvodnú otázku. Rozchod koľají železníc v USA je odvodený z pôvodnej špecifikácie vojnových vozov Rímskeho impéria.

 

Byrokracie a špecifikácie sú nesmrteľné. Takže až budete zase študovať nejakú špecifikáciu a diviť sa, čo to tam je za konský zadok (what horse 's rear end came up with it), môžete tým trafiť klinec po hlavičke - pretože vojnové vozy Rímskeho impéria boli široké tak akurát na dva zadky vojnových koní .

A ešte niečo. Keď sa pozriete na raketoplán na štartovacej rampe, uvidíte po stranách palivovej nádrže dva pomocné raketové motory. Vyrába je spoločnosť Thiokol v továrni v Utahu. Inžinieri, ktorí ich navrhovali, ich chceli urobiť širší, ale bolo potreba je dopraviť z továrne vlakom na štartovaciu rampu. A tá železnica viedla tunelom, takže motory museli byť tak veľké, aby sa do toho tunela zmestili. Tunel je o málo širší ako železnica, a železnica má rozostup koľají asi tak na dva konské zadky.

Takže taká dôležitá vlastnosť najpokrokovejšieho dopravného prostriedku na svete bola určená šírkou dvoch konských zadkov!

Manžel vkráča do izby za ženou a vraví: "Žena­, vidíš aké mám svaly? Vidíš tie vypracovan­é lýtka, stehná? Sú pevné a silné ako dynamit...­ Žena na to: "No,­ to vidím, len tá zápalná šnúra je primalá..

Bavia sa dvaja riaditelia:

"Viete kolega, že vo vašom závode pracuje môj vnuk?"

"Áno, viem, je to veľmi vtipný človek. Práve včera si bral voľno na váš pohreb."

Žena sa prechádza popri rieke a zrazu vidí na brehu sedieť rybára s nahodenou udicou a tehlou na hlave. Keď prechádza okolo neho, zastaví sa a zamyslene pozerá na rybára. Po chvíli sa spýta: „Prosím Vás, prečo máte na hlave tú tehlu? „Rybár sa otočí a povie: „To vám nemôžem povedať.“ Žena urazene odíde, ale po pár metroch sa otočí a vráti sa k rybárovi a dobiedza: „Ale vážne, načo máte na hlave tú tehlu? „ Rybár zase nato: „nemôžem Vám to povedať len tak, to by ste museli ísť som ňou na moju chatu ,krásne sa som ňou pomilovať a potom by som Vám to mohol prezradiť. “Žena zase urazene odíde, ale po chvíli sa vráti a vraví: „Tak teda dobre, ale pôjdeme iba sem do krikov .”Keď je potom, pýta sa: „Tak načo ste mali na hlave tú tehlu? „Rybár s úsmevom na tvári vraví: „Viete mladá pani, to je tak .Dva mesiace tu chytám ryby a na udicu som ešte nič nechytil, ale na tú tehlu ste už desiata.”

Reklama:

Modlitba muža 

“Milý Bože, chodím každý deň do práce a driem 8 hodín, zatiaľ čo moja žena si pekne sedí doma. Chcem, aby vedela, čo musím vydržať, tak ťa prosím, dovoľ, aby jej telo bolo prehodené na jeden deň s mojím. Amen.” 

Boh, vo svojej nekonečnej múdrosti, splnil mužovo prianie. Nasledujúce ráno, sa muž prebudil ako žena. 

1. Vstal, urobil rýchle raňajky pre svoju manželku, nakŕmil psa a mačku, prebudil deti, pripravil im šaty do školy, dal im raňajky, zabalil obedy a odviezol ich autom do školy. 

2. Prišiel domov, zobral veci na čistenie, vzal ich do čistiarne a zastavil sa v banke, aby uložil peniaze. 

3. Išiel na nákup – ovocie, zeleninu, k mäsiarovi a po mlieko, maslo, jogurty, potom išiel domov, vyložil nákup, zaplatil účty a zapísal všetko do účtovnej knihy. 

4. Vyčistil debničku na mačacie výkaly a vykúpal psa. 

5. To už bola 1 hodina a on sa ponáhľal, aby ustlal postele, vypral, povysával prach, zamietol a vytrel podlahu v kuchyni. 

6. Bežal do školy vyzdvihnúť deti a po ceste domov sa s nimi pohádal. 

7. Pripravil im mlieko a sušienky a postaral sa, aby si urobili domáce úlohy. 

8. Potom vybral dosku na žehlenie a pri žehlení sa pozeral na televíziu. 

9. O 16.30 začal čistiť zemiaky a chystať zeleninu na šalát, obalil bravčové rezne a nakrájal čerstvú fazuľu a pripravil večeru, prestrel pre manželku a deti. 

10. Po večeri nakŕmil psa a mačku, vyčistil kuchyňu, pustil umývačku na riad, poskladal prádlo, vykúpal deti, uložil ich do postele a prečítal im rozprávky. 

11. O 22.00 bol vyčerpaný, ale jeho každodenné povinnosti sa ešte neskončili. Išiel do postele, kde sa od neho očakávalo ťuťu- muťu , čo zvládol, bez toho aby sa posťažoval. 

Ďalšie ráno sa sotva prebudil, pokľakol pri posteli a povedal… 

“Bože, nechápem, čo som si predstavoval. Ako som sa mýlil, keď som závidel svojej žene, že si môže byť celý deň doma. Prosím, veľmi pekne ťa prosím, mohol by si to vrátiť späť?” 

Boh vo svojej nekonečnej múdrosti odpovedal: “Môj synu, vidím, že si si vzal ponaučenie a veľmi rád by som všetko zmenil, tak ako to bolo, musíš ale počkať deväť mesiacov.Včera v noci si totiž otehotnel.” 

A muž skolaboval ….

Denník motorkára :

Bol som chlap, odvážny, slobodný a mal som dlhé vlasy. Moja žena sa so mnou zoznámila a nie naopak. Manželka za mnou úplne šalela. Bolo jedno kam som išiel, ona tam už bola. Je tomu už 12 rokov. Vtedy som bol zarytý motorkár, obliekal som si čierne tričká, roztrhané rifle a motorkárske čižmy, a mal som dlhé vlasy. Samozrejme mal som oblečenie aj na výnimočné udalosti. Vtedy som si obliekol čierne tričko, roztrhané rifle a biele tenisky. Domáce práce boli len problémy, ktoré som obchádzal kým sa dalo. Ale mal som rád seba aj život. Takto sa so mnou aj zoznámila. “Ty si môj idol. Si taký mužný, taký divoký a slobodný.” Onedlho sa skončila moja sloboda, lebo sme sa rozhodli, že sa vezmeme. Prečo aj nie, bol som chlapský odvážny, skoro slobodný a mal som dlhé vlasy…aspoň do svadby. Krátko pred svadbou počujem, ako vraví: “Aspoň k holičovi by si mohol ísť, predsa len prídu aj moji rodičia na svadbu.” Po hodinách – nie dňoch a nekonečných slzách som súhlasil a nechal som sa ostrihať na krátko, predsa len som ju miloval, no a čo, bol som mužný, odvážny, skoro slobodný a prerástlo mi to cez hlavu. Bol som taký milý. “Láska, milujem ťa takého, aký si” šepkala mi. Život bol v poriadku, až na to, že mi hlava trochu mrzla. Prišli týždne kľudného spolužitia, kým sa manželka predo mnou neobjavila s veľkou taškou pod pazuchou. Priniesla košeľu, pletený pulóver (už len pri začutí tohto slova mi behá mráz po chrbte) a nové nohavice a povedala: “Prosím ťa, vyskúšaj si tieto veci.” Po dňoch, týždňoch, nie mesiacoch a nekonečnom množstve papierových vreckoviek som bol zlomený a obliekol som si košeľu, pletenú vec a nohavice. Potom prišli čierne topánky, sako, kravata a módny kabát. Ale ja som bol mužný, odvážny, smrteľne pekný a prerástlo mi to cez hlavu. Potom prišiel najväčší boj. Boj o motorku. V skutočnosti netrval dlho, pretože v čiernom obleku, ktorý vždy štípe a pichá, sa veľmi bojovať nedá. A aj topánky mi tlačili nohu. Ale nevadí, bol som mužný, občan, skoro slobodný a šoféroval som kombi a prerástlo mi to cez hlavu. Po rokoch prišli ďalšie boje, ktoré som v mori sĺz prehral. Všetky. Umýval som riad, žehlil som, chodil som nakupovať, hity som sa učil naspamäť, pil som červené víno a v nedeľu som chodil na prechádzky. No a čo – pomyslel som si, som pod papučou, väzeň, bolo mi na hovno a prerástlo mi to cez hlavu. Jedného krásneho dňa sa manželka postavila predo mňa so zbalenými kuframi a povedala: “Odchádzam.” Celkom ohúrený som sa spýtal “Prečo?”. Ona na to: “Už ťa nemilujem, pretože si sa veľmi zmenil. Už nie si ten muž, ktorého som kedysi spoznala.” Prednedávnom som ju stretol. Jej “nový” chlap je dlhovlasý motorkár v roztrhaných rifliach, s tetovačkami, sa na mňa ľútostivo pozrel. Myslím, že mu pošlem čiapku. 

Príde Janko domov z katolíckej školy s monoklom pod okom a otec mu vraví:

- Janko nevravel som ti, že sa nemáš biť s chlapcami?

- Ale ja som sa vôbec nebil. To bolo takto: Boli sme v kostole, odriekali sme si modlitby a keď sme sa postavili, zbadal som, že sa našej učiteľke predo mnou zarezali šaty. Tak som jej ich vytiahol a ona mi dala facku.

Otec na to hovorí:

-Ale take veci ženám robiť nesmieš!

Na druhý deň príde Janko domov s ďalším monoklom. Otec vraví:

- Nevravel som ti včera dosť jasne?

Janko na to:

- Ale teraz to bolo úplne inak. Zase sme sedeli v kostole, odriekali sme si modlitby a keď sme sa postavili, učiteľke sa opäť zarezali šaty. Kamarát vedľa mňa jej ich vytiahol, ale ja som vedel, že to nemá rada, tak som jej ich zastrčil naspäť.

Štrnásť policajtov ide na skúšku. Náčelník im poradí, aby si ten najmúdrejší z nich sadol dopredu a tí ostatní nech od neho odpisujú. Ale nie úplne presne, aby to nebolo nápadné, upozorňuje ich. Na skúške dostanú otázku: – Aké najväčšie zviera žije v Amerike? Prvý napíše jaguár. Druhý, podľa pokynov náčelníka, urobí nepatrnú zmenu a má tam napísané január. Tretí odpíše február, štvrtý marec a tak to pokračuje až po toho trinásteho. Štrnásty už nemal čo napísať, a tak po dlhom rozmýšľaní píše: – Šťastlivý Nový rok!

Stopuje chlapík o polnoci na krajnici Je strašná búrka, dážď, takže autá nejazdia. Zrazu vidí v diaľke svetlá auta, ako sa blížia k nemu – strašidelne a pomaličky. Je mu to divne, ale predsa len, auto je auto, takže keď pri ňom zastaví, tak si naskočí … Chce šoférovi poďakovať, ale vidí, že za volantom nikto nesedí! Veľmi sa vydesí, ale skôr ako stačí zareagovať, auto sa dá zase pomaličky do pohybu. Chlapík sedí ako zarezaný, vydesený na smrť a nemôže sa od strachu pohnúť. Potom sa spamätá, otvorí dvere, vyskočí a uteká preč. Stále sa obzerá, boji sa, že auto zrýchli a prejde ho, takže sa zastaví až v najbližšej dedine. Tam nájde krčmu (napodiv ešte otvorenú), zapadne dovnútra, objedná si dvojitou vodku a všetkým tú historku rozpráva. Všetci sú z toho velmi prekvapení, ľutujú ho a obdivujú … Asi za pol hodiny sa otvoria dvere, vojdú dvaja zmoknutí chlapi a pýtajú si čaj s rumom . V tom jeden hovorí druhému: “Pozri kokos, však to je ten kretén, čo si naskočil, keď sme tlačili auto ?”