V jednom meste má prednášku známy sexuológ.
Okrem iného príde reč aj na to, ako často by sa malo súložiť.
– Urobím taký malý prieskum, hovorí doktor obecenstvu.
– Kto súloží každý deň, nech zdvihne ruku.
V sále sa zdvihne asi tak polovica rúk.
– Výborne. Kto súloží raz za týždeň?
Opäť sa zdvihne veľké množstvo rúk.
– Skvele a kto súloží raz za mesiac?
Nesmelo, ale predsa sa zdvihne pár rúk.
– No, to je už horšie. A nájde sa niekto, kto súloží len raz do roka?
Sála zmĺkne a iba vzadu je vidieť mávajúcu ruku a počuť radostné výkriky.
– Tu, ja!
Doktor sa zamyslí a hovorí:
– No, to je dosť zlé, nechápem prečo sa tak radujete?
A chlapík natešene kričí:
– Už zajtra! Už zajtra!
Večer idú dvaja kamaráti z divadla. Na ulici stretnú veľmi príťažlivú a krásne oblečenú slečnu.Jeden sa otočí k druhému a hovorí: „Za noc s ňou by som bol ochotný dať aj 100 euro.“Na ich veľké prekvapenie slečna poznámku počula a hovorí: „To beriem.“ Muž ju odprevadil domov a strávil s ňou noc. Ráno jej dal 50 euro. Ona žiadala zbytok a vyhráža sa, že to dá na súd.
On sa jej vysmeje:“To chcem vidieť, ako to pri súde vysvetlíš.“Ďalší deň skutočne dostane obsielku na súd. Ponáhľa sa za svojím advokátom a podrobne mu všetko povie.
Advokát hovorí:
„Súd by sa asi priklonil na jej stranu, ale bude zaujímavé, ako to predloží.“Po obvyklých procedúrach slečnin advokát osloví sudcu:“Vaša ctihodnosť, moja klientka vlastní malú nehnuteľnosť, záhradku obklopenú hustými krovinami. Dohodla sa s odporcom, že mu pozemok na pevne stanovenú dobu prenajme za 100 euro.
Odporca záhradku využíval v súlade s dohodnutým účelom, ale potom zaplatil mojej mandantke iba 50 euro. Nájomné nebolo neprimerané, lebo obmedzilo moju mandantku vo využívaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Preto žiadame, aby súd rozhodol, že odporca je povinný zostávajúcu čiastku doplatiť.“
Na odporcovho advokáta to spravilo dojem a pobavilo ho to. Preto zmenil pripravenú obhajobu:“Vaša ctihodnosť, môj klient pripúšťa, že žalobkyňa vlastní krásnu nehnuteľnosť, že si ju prenajal a že mu z tejto dohody vyplynulo potešenie. Môj mandant, však na pozemku objavil studničku, obložil ju vlastnými guľatými kameňmi, zasunul do nej hadicu a inštaloval pumpu. To všetko z vlastnej iniciatívy.
Žiadame, aby súd uznal, že zmienené vylepšenia vyrovnávajú časť dohodnutého nájomného a rozhodol v prospech odporcu.“Advokát slečny vzniesol námietku:“Vaša ctihodnosť, moja klientka uznáva, že odporca na pozemku skutočne našiel studničku a vykonal uvedené vylepšenia. Keby však o existencii studničky dopredu nevedel, pozemok by si určite neprenajal.
Okrem toho pri ukončení prenájmu odporca odniesol svoje kamene, vytiahol hadicu, odniesol si pumpu a navyše voda v studničke ostala zmútená. Toto vybavenie ťahal krovinami a naviac otvor studničky zanechal väčší, ako bol pôvodne. Tým ju urobil ľahšie prístupnú deťom.Dúfame preto, že súd rozhodne v náš prospech.“
A rozsudok bol jasný.
Jano pozýva priateľa na silvestrovský večierok a vysvetľuje: „Dostaneš sa k nám autobusom číslo 26, vystúpiš na predposlednej zastávke a ja bývam hneď naproti, v dome číslo 28.
Zazvoníš lakťom pri bránke a ako sa ozve bzučiak, strčíš do bránky kolenom a už si u mňa.“
„Prepána,“ žasne Fero, „a prečo by som mal zvoniť lakťom a kolenom kopať do bránky?“ „Ty kokos,“ zhrozí sa Patrik, „a to by si sa, človeče, nehanbil prísť na silvestrovský večierok s prázdnymi rukami?“
Cyklista zrazí staršieho pána. „Nemôžeš si dať pozor, hlupák ?!“ kričí dedo. „Buďte rád, že mám dnes dovolenku,“ odpovie cyklista. Dedo nechápavo: „Prečo?“ Cyklista: „Lebo v práci jazdím buldozérom.“
Tri slovenky sa vybrali do Dubai na dovolenku a tak zašli do hoteloveho baru oslavovat' …. co sa stalo že sa tam napili ako dogy že nevedeli ani o sebe a co porobili … až sa na druhy den prebrali v base a tam islamske zakony a hlavne pre ženy su dost' prisne tak ich aj hned' odsudili na trest smrti na elektricke kreslo...
Sudca vravi;
ak budeš prosit' alaha o milost' a on urobi zazrak tak ju dostaneš. Prva išla brunetka, zapnu elektricke kreslo a nic ….tak dostala milost'
Druha išla zrzka; to iste ….
Tretia ide blondinka cely proces sa zopakuje – postavi sa z kresla prezera si to a naraz zdvihne akysi kabel s poza toho elektrickeho kresla a vravi;
pozrite sa vy uterakove sproste hlavy však to nemate zapojene !
"Pri barovom pulte sedí mladík so slečnou. Mladík sa obráti a vraví:
- Obaja sme tu za rovnakým účelom.
Slečna:
- Jasné. Poď, zbalíme nejaké kočky."
Na konci roka ide pani učiteľka s deťmi na dostihy, po hodine za ňou prídu žiaci, že potrebujú cikať, ale že nedosiahnu do mušle. Pani učiteľka ide s nimi a jedného po druhom dvíha a drží im pri cikani. Keď takto dôjde asi k ôsmemu chlapčekovi, tak pri cikani mu hovorí: „Chlapček, z ktorej triedy si? Si nejaký vyspelý.“ Chlapček odpovie:“ Ja k vám, pani učiteľka, nepatrím – ja som džokej Milan ! „
Ide otec so synom a syn mu riekne: – Oci, treba mi čurať. A otec mu vraví: – Však ty si ešte malý. Hovor, že ti treba piškať! Vstane ráno Janko a vraví mame: – Mami, treba mi piskať. – Tak skoro ráno kvôli tomu budíš rodičov? – Ale mami, mne treba piskať. – No dobre, zapískaj mi do ucha, ale potichu!
Otec so synom idú cez park a syn sa pýta: – Oci, kto je ten pán a tá slečna a čo v tom kroví robia? – Pozeraj sa inam, synček. Ale, keď už sa pýtaš, je to náš riaditeľ a jeho sekretárka. On jej akurát plánuje materskú dovolenku.
Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine Nemal už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom. Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier. Jeho syna to stále viac a viac hnevalo. Až jedného dňa povedal: „Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. “ Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal. Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. „Čo to robíš, Zlatko?“ spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec. Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal: „To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem,“ usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci. Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť. Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.