Chlapec zastaví na ulici herca:
Vy ste ten herec ktorý vo filme
fajčí?
Ano,to som ja,-so smiechom
hovorí chlapík.
-CHceš autogram?
-nie ale nenašla by sa cigaretka?
Mladý abstraktný maliar sa oženil so slečnou z lepšej rodiny. Po čase sa ich priatelia pýtajú, ako sa im darí. "Veľmi dobre, ja maľujem, žena varí. Potom ona háda čo som namaľoval, a ja hádam, čo ona uvarila."
Babicka pozera program v TV, prave ukazuju ako Arab hra na píšťalu a kobra sa toporí a tuhne...hned ju napadlo,kde to použiť...druhy den kupi pistalu a vecer ,ked dedko zaspi zacne hrat na novej pistale...cuduj sa svete v oblasti rozkroku sa zacne dedkovi zdvihat paplon,tak si babka s radostou "napíska" takých 25 centimetrov,zahodi pistalu,odhrnie paplon a dedkovi trčí z riti 25 centimetrova pasomnica....
Prečo blondínky nevaria sáčkové polievky?
Lebo ešte neprišli na to, ako naliať do sáčka liter vody.
"Zlato, jakou mám nastavit teplotu v pračce?"
"A co máš napsané na triku?"
"Slipknot ..."
Nastoupí Ahmed k Mustafovi do auta a řekne: "Vyhoď mě na náměstí."
Do krčmy prijali novú čašníčku a starý krčmár jej hovorí:
- Chodia ku nám dvaja hluchonemí bratia. Ked ukážu palec hore,chcú pivo. Keď dole,chcú rum. Pochopila si to?
- Jasnačka.
Bratia prídu a objednávajú. Palec hore,dole. Pivo,rum,pivo,rum...
Takto vypijú po desať piv,desať rumov. A odrazu zdvihnú ruky a otvoria ústa.
Mladá v šoku,lebo nevie čo chcú tak volá krčmarovi.
-Tí dvaja vypili po desať piv,desať rumov a teraz majú ruky hore a otvorené ústa. Neviem čo chcú.
- Toho si nevšímaj. Už sú najebaní a spievajú...
Škola volá.
Tak nedvíhaj!
"Feri, poc sebe ku mne vipic!"
- "Maš šveto?"
- "Ne, borovičku.
Veríš na život po pôrode
V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Spýtalo sa jedno druhého:
“Veríš v život po pôrode?”
Druhé dieťa odpovie: “Samozrejme, prečo? Musí byť niečo po pôrode. Možno sa tu len pripravujeme na niečo, čo príde neskôr.”
“Nezmysel,” hovorí druhé dieťa. “Po pôrode nie je žiaden život. Čo by to bol za život?”
“Neviem, ale možnože tam bude viac svetla, než tu. Možno budeme môcť chodiť našimi nohami a jesť našimi ústami.”
Druhé dieťa odpovedá: “No to je ale nezmysel! Chodiť sa nedá. A jesť ústami? To je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený – pupočná šnúra je už teraz príliš krátka.”
“Ja si myslím, že tam niečo je a možno je to úplne inakšie, než je to tu.”
Druhé odpovedá: “Nikto sa odtiaľ nikdy nevrátil. Pôrod je koniec života a potom už nie je nič viac, než temnota a úzkosť. Nevedie to nikam.”
“No ja neviem,” hovorí prvé dieťa, “ale myslím si, že určite budeme vidieť matku a ona sa o nás postará.”
“Matka?? Ty veríš na matku? A kde je teraz?”
“Ona je všade okolo nás. V nej žijeme. Bez nej by nebol tento svet.”
“Nemôžem ju vidieť, takže je celkom nelogické myslieť si, že existuje.”
Prvé dieťa k tomu povedalo: “No ale niekedy, keď sme ticho, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť ako hladká náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom!”
